Exkurzia začala už pri nástupe do autubusu okolo 8:30 ráno, keď niekto skonštatoval, že ,pán učiteľ Huňady vyzerá nejak čudne´ a niekto na to, že to bude tou čiapkou.
Ďalší kúsok – autubusom šmykom letel Andrej a dozadu medzi sedadlá, nechtiac. Akčný to muž.
Naša nová vlna v umení, t.j. prváci, sa chovala podstatne disciplinovanejšie a len si posadali.
Tak 5 minút po tom, čo sa náš Veolia transport pohol, sme mali hlásenie od vedúcej expedície, Baďovej.
,,Je to počuť?´´ Nie, žeby sme z toho padali zo sedadiel, ale počuť to bolo.
,,NIE!´´ vrešťal niektorý pavián zozadu.
,,Tak to dám hlasnejšie... teraz je ma počuť?´´
,,Nieeee!´´ ďalší pavián z II.A.
Ale ostatní už počuli dobre, takže nasledoval príhovor, ktorý si vyslúžil výkriky ,MILUJEME VÁAS!´ zozadu a potlesk. Toť reprezentácia našej školy. Krása.
Po ceste sa to už upokojilo, aj keď občas zaznel nejaký náhodný výkrik do ticha ktovieskade.
Čo sa týka výhľadu cestou tam – stromy, kríčky, polia, kríčky, kamióny a... kríčky.
Ale tých nebolo až toľko.
...
V Danubiane sme ešte rozbehnutí neboli, aj keď niektorí, keď vyšli spoza rohu do veľmi sviežeho vánku, začali bežať dovnútra ako o život. No, vzhľadom na počasie to bolo pochopiteľné. Severák -2°, to nie je práve na postávanie vonku pred plastikami, nech sú aké dobré. Preto aj hneď všetci vďačne išli dovnútra.
Hodnú chvíľu nám trvalo sa v Danubiane zorientovať, pretože napriek tomu, že to nie je najväčšia galéria sveta, dá sa tam zamotať. Ale zamotali sme sa dobre, bolo sa na čo dívať. Niektorí sa síce tvárili, akoby videli na výstave ufo (čo vzhľadom na jej charakter ani nebolo ďaleko pd pravdy) ale chovali sa ako výtvarníci. Hodnú chvíľu sa dalo vidieť žiakov opierajúcich papier a pero o stenu po chodbe vedľa obrazov.
Čo a týka ostatných galérií ( Pálfyho palác a Mirbachov palác), bol to úspech. Min. v zmysle morálky, ktorú od nás očakávali učitelia a sprevádzajúci.
Úspech umelecký malo okrem Danubiany pár vecí – napríklad iluzionistická chodba, cez ktorú niektorí (vrátane mňa) ani zaboha nechceli prejsť, kým sa nepresvedčili, že to, čo je na podlahe, je NAOZAJ zrkadlo, alebo výstava Igora Ondruša (tá splnila svoj účel – buď sme vypliešťali oči, alebo fotili, alebo sa smiali). Tá sa vedúcej zdala pod úroveň, ale účastníci zájazdu sa bavili. Alebo kaviarne v meste, keď sme dostali rozchod. To bol asi najväčší úspech.
Úlohy, ktoré sme dostali ráno v autobuse, si, prekvapivo, všetci plnili svedomito. Popozerali sme všetko a snažili sa doplniť testík v ruke, ako to len šlo. Váčšina síce skončila ako šalátové vydanie, ale ide o text, nie papier, no. Aspoň sme dúfali. A snáď to bolo aj dostatočne čitateľné.
...
Po 3 galériách sme už boli značne skleslí a pri tom, ako sme šli do štvrtej sme sa zhodli, že máme dosť a chceme ísť domov, a to, že sme poblúdili, tomu nepomohlo. No, zhodli sme sa všetci až na Baďovú. Ale návšteva 4. nás zase rozveselila, hlavne darčeky.
Po našom nájazde, ktorý bol nie nepodobný nájazdom Turkov na Slovensko, tam zostalo o 85 % menej špeciálnych papierov. No, aspoň vedeli, že tam boli skutoční umelci. Lebo skutoční umelci berú papiere ako diví.
Bianka ich mala 20, aj keď to nebola tak celkom jej chyba, pretože istý pasák jej to strčil pod kabát.
Navečer v autobuse, bolo 16:15, už buď každý spal alebo bol ako z divých vajec; je na počudovanie, že sme všetci živí a zdraví.
,,Jááj, to je život, s takouto bandou,´´ vzdychol si niekto vzadu, na čo už nastalo ticho až po Nitriansku autobusovú stanicu.
Tam sa ZOO rozutekala všetkými smermi.
Komentáre